Rozhovor so Soňou Koreňovou: Láskavo, ale nekompromisne

Je vyštudovanou politologičkou. Popri štúdiu absolvovala niekoľko zahraničných pobytov, neskôr aj stáží. Po skončení štúdia sa zapojila do 1. ročníka programu Teach for Slovakia, dva roky pracovala v škole s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. V súčasnosti pôsobí na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, kde sa venuje podporným programom pre stredoškolákov a vysokoškolákov z marginalizovaného prostredia. Spolu s ďalšími nadšencami založila občianske združenie Cesta mladých, kde prostredníctvom mentoringu, coachingových stratégií a emocionálneho učenia rozvíja kompetencie mladých ľudí z marginalizovanej komunity.

Rozhovor bol uverejnený v časopise Manažment školy, ročník 2017, vydanie 6/2017

Ste vyštudovanou politologičkou, počas pôsobenia v Teach for Slovakia ste určitý čas pôsobili v základnej škole. Čo Vám táto skúsenosť dala?

Hneď ako som ukončila štúdium na univerzite, som nastúpila ako učiteľka anglického jazyka do základnej školy v Plaveckom Štvrtku. Učila som prevažne deti na druhom stupni, no počas týchto dvoch rokov som mala vždy aj nejakú tretiacku, či štvrtácku triedu. Pýtate sa ma, čo mi táto skúsenosť v školskom prostredí dala. Na absolútne prvom mieste musím spomenúť pokoru. Vstupovala som do školy ako veľká voda, chcela som učiť a niečo ďalej odovzdávať, no nakoniec som bola ja sama tou, ktorá si asi najviac odniesla. Vďaka môjmu pôsobeniu medzi deťmi som sa naučila byť asertívnejšia a vedieť povedať nie. Naučila som sa tiež oveľa efektívnejšie plánovať si svoj čas a nemrhať časom ostatných. Najviac si však vážim to, na čom som si spočiatku vylámala zuby a mám pocit, že v tomto my dospelí robíme asi najčastejšie chybu - nesľubovať deťom to, čo nedokážem splniť, alebo nesľubovať im viac, než som schopná vykonať.

Ako vplýva rodinné prostredie na žiaka a v akej miere si žiaci uvedomujú tento vplyv?

V škole, kde som učila, pochádzajú deti zo špecifického prostredia. Väčšina z nich býva v marginalizovanej rómskej osade, ktorá je od majority v obci geograficky vyčlenená. Navyše, nie všetci majú doma tečúcu vodu, klasické kúrenie, samostatnú posteľ. Rodiny sú poznačené ťažkou ekonomickou situáciou, rodičia si nevedia kvôli nedostatočnej kvalifikácií nájsť dobre platené a dlhodobé pracovné miesto. Pomáhajú si ako vedia. Deti v takýchto rodinách majú ďaleko viac povinností a musia "hrať" viac rolí v domácnostiach, ako sa to deje u ich rovesníkov z majority. Je dosť pravdepodobné, že keď mladý človek vyrastá v chudobnej rodine, pre ktorú vzdelanie nie je základnou hodnotou pre ich budúci pracovný, ale aj osobný život, bude aj on takto pristupovať k svojmu rozvoju a k nárokom kladeným na seba samého. Rodina je základ, no počas svojej praxe som sa už stretla s viacerými prípadmi, kedy pozitívne vplyvy zo školy a neziskových organizácií, ktoré sa deťom venujú aj mimo prostredie školy, dokázali urobiť úplné divy s mladým človekom.

Aký by mal byť riaditeľ školy, ktorý pracuje s deťmi z vylúčených komunít? Na základe akých kritérií by mala toho správneho kandidáta vyberať rada školy?

Dôležité je, aby bol riaditeľ veľmi vyrovnaný človek, ktorý "nešéfuje", ale dokáže viesť a inšpirovať svoj tím. Musí sa vedieť vyrovnať s predstavou, že je predovšetkým manažér, a nie záchranca celej zemegule. Do školy by mal vstupovať s jasnou víziou, poznať reálie, t. j. aké mám deti, čo bráni ich pokroku, aké sú silné stránky školy, aký je priestor na rozvoj a potenciál prostredia a pod. Až potom dokáže dobre nastaviť smerovanie školy. Dôležité je, aby nielen riaditeľ vedel, kam a akým spôsobom škola smeruje, ale aby boli všetci okolo neho súčasťou tohto procesu - od žiaka, cez učiteľov až po pani upratovačky a školníka.

Čím je práca v prevažne rómskej komunite so staršími žiakmi špecifická?

Keď som začínala pracovať s touto cieľovou skupinou, starší kolegovia mi pripomínali známe príslovie: "Starého psa novým trikom nenaučíš". Kto ma však pozná osobne, vie, že pracujem prevažne na základe vlastnej skúsenosti, a tak som sa nedala odradiť. Keďže aj počas pôsobenia na základnej škole mi bola bližšia práca so staršími žiakmi, rozhodla som sa, že práve tejto cieľovej skupine sa chcem venovať viac. Mladšie deti majú na dosah o čosi viac možností, ako sa vymaniť z nepriaznivej situácie. Čím sú však deti staršie, my dospelí máme pocit, že to už dokážu aj samé. Puberta je obdobie, kedy 13 - 16 ročný mladý človek už nechce počúvať kázne dospelého o tom, ako sa má správať a čo má robiť. V tomto veku mladí ľudia potrebujú vzory, ľudí, ktorí si ich v prvom rade vypočujú, zaujímajú sa o ich pocity, snažia sa ich pochopiť. Potom sú oveľa viac otvorenejší akejkoľvek spätnej väzbe, pustia nás bližšie k sebe. Samozrejme, aj tu existuje pomyslená citová čiara, ktorú keď som prekročila, tak si žiaci mysleli, že budú môcť mnou manipulovať. Nie raz sa mi stalo, že keď zistili, že som veľmi otvorená a nastavená pomáhať im, tak vo mne chceli umelo vyvolať ľútosť, aby ma dostali tam, kde ma chcú mať. Dnes aj vďaka týmto skúsenostiam a môjmu partnerovi Kristiánovi z občianskeho združenia Cesta mladých viem, že pre všetkých zúčastnených je najlepším prístup ‒ "láskavo, ale nekompromisne".

V občianskom združení Cesta mladých pôsobíte aj Vy. Čo je jeho poslaním?

V OZ Cesta mladých sme sa spojili za účelom práce s mladými ľuďmi zo znevýhodneného prostredia, ktorí od života chcú viac. Ich spoločnou črtou je, že chcú študovať na strednej škole, prípadne už na nejakej študujú. No práve kvôli tomu, že pochádzajú z ťažkých podmienok, nedokážu vždy sami bojovať s neľahkou situáciou. Preto im ponúkame individuálny a skupinový mentoring, workshopy šité na mieru, zábavné aktivity a celkový rozvoj osobnosti. Podmienkou je, aby si plnili svoje povinnosti a ďalej pozitívne pôsobili aj vo svojej komunite. Naši tínedžeri napríklad chodia pravidelne doučovať v lokálnom komunitnom centre mladšie deti, zorganizovali komunitný futbalový turnaj, či dobrovoľne pomáhali na rôznych neziskových podujatiach. Veríme, že priamym angažovaním sa v spoločnosti a zároveň i procesom kultivácie ich osobnosti, im dokážeme pomôcť pri úspešnom štarte do života. Dúfame, že čoskoro sa budeme môcť rozšíriť aj do ďalších lokalít na Slovensku.

V akej miere možno v školskom prostredí prepojiť formálne a neformálne vzdelávanie?

Obe zložky sú, podľa môjho názoru, rovnako cenné, mali by sa teda vhodne a rovnomerne dopĺňať. Ak by sme sa zamerali len na formálne vedomosti, vychovávali by sme ľudí neschopných fungovať v reálnom svete, takých, ktorí nedokážu flexibilne reagovať na zmeny, kriticky posúdiť podnety, ktoré na nich dennodenne pôsobia, nevedeli by fungovať s ostatnými ľuďmi v jednom tíme, chýbala by im empatia a množstvo ďalších sociálnych zručností. Na druhej strane, vo formálnom vzdelávaní spočíva základ pokroku našej spoločnosti. Školám sme síce predpísali ČO majú učiť, no nie AKO to urobiť. Tu vidím veľký priestor pre využitie neformálnych metód učenia (projektové vyučovanie, žiacke školské konferencie, exkurzie, besedy s odborníkmi a rôznymi inými zaujímavými ľuďmi z praxe). Mimoriadne dôležitá pri všetkých týchto aktivitách je reflexia s deťmi. To je moment, kedy majú možnosť spájať si súvislosti a vidieť význam v tom, čo robia.

V súčasnosti pôsobíte na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Na čom pracujete?

Momentálne pracujem na Oddelení koncepcii a analýz, kde v spolupráci s kolegyňou koordinujem niektoré témy v oblasti vzdelávania. V mojej gescii sú témy týkajúce sa stredného odborného školstva a podporných (štipendijných) programov pre stredoškolákov a vysokoškolákov pochádzajúcich z marginalizovaných rómskych komunít. Som vďačná, že Úrad otvoril svoje dvere pre ľudí z terénu a dovolil mi pracovať na takýchto zaujímavých témach. Pôsobím naďalej aj v Teach for Slovakia, ktorá v rámci špecifickej spolupráce s Úradom takýto pilot vytvorila. Mám veľmi dobrých a šikovných kolegov, ktorí mi dennodenne pomáhajú zorientovať sa v prostredí štátnej správy.