Taká obyčajná učiteľka
Minulý rok sme mali takmer fyzickú potýčku, keď som sa ešte ako neskúsená učiteľka snažila skrotiť jeho neskrotiteľné prejavy na hodine angličtiny tým, že som ho varovala, že pokiaľ neprestane, budem musieť navštíviť jeho mamu. Okamžite bol tvárou v tvár a kričal so zaťatými päsťami, že len nech skúsim a zabije ma. Hrala som hrdinku, no cítila som, ako ide na mňa triaška.
Text je súčasťou blogov Denníka N, pôvodný obsah nájdete tu.
Dnes opäť ležím doma chorá. V priebehu dvoch týždňov už druhé antibiotiká. Ale napriek tomu som hlavou pri mojich deťoch. A už sa pomaly prestávam čudovať, že i ony u mňa.
"Oriešok" mi posiela fotku. Začína sa konverzácia o bitke, ktorá sa stala v ten deň v škole. Prechádzame k tomu, že je zamilovaný. "A do koho, srdcko moje?" pýtam sa ja. "Do vás pani učiteľka." píše Oriešok. "Haha, zase si srandu zo mňa robíš, celý ty :)" moja odpoveď. Spätne prizná meno dievčaťa, ktoré ho skutočne zaujalo. Je to rovesníčka, krásne dievča, aj šikovné. Len jej otec je náročný a chlapca ako on hneď odpísal. "Ale ja nie som na p**u chalan" píše Oriešok. Napomeniem ho, že v spoločnej konverzácii nenadávame a snažím sa poukázať na to, že pokiaľ chce, aby ho spoločnosť vnímala inak, mal by sa prestať schovávať za nadávky, vystrájanie a agresiu. "Pani učiteľka, o mňa sa mama nezaujíma, nemám otca a keď vidím, aký vzťah s otcom má kamarát, tak aj ja by som chcel s niekým mať to isté. Už sa s mamou ani poriadne nerozprávam a ani u nej nebývam." Tečú mi slzy... Chlapcov príbeh poznám. Mama slabý záujem, otčím údajne neváha použiť fyzickú silu, otec zmizol do zahraničia, keď bol maličký. Je to ešte smutnejšie, ako ilustruje konverzácia. Našli sme však niekoho, kvôli komu sa oplatí radovať sa z maličkostí a snažiť sa. Starí rodičia. "Rada by som ich niekedy stretla a povedala im, akého dobrého chlapca som v tebe spoznala" píšem v závere. "Ďakujem, keď niekedy prídete k nám, tak vás s nimi zoznámim. Vy ma vždy viete podporiť." facebookujeme si o rok neskôr od potýčky tvárou v tvár.
Pamätám si, keď som minulý rok v septembri začínala, priatelia, známi a starší učitelia ma varovali: "Nepripusti si decká príliš k telu, zneužijú to!". Prvé mesiace som tápala. Tak veľmi som im chcela porozumieť, pochopiť ich, dať im pocit, že mi na nich záleží a že ich ľúbim, aj keď ma vedia poriadne nahnevať. Aj ma teda veľakrát poriadne nahnevali. Až tak, že som odchádzala z hodín, plakala som, rozmýšľala po večeroch, ako a kde zohnať pomoc. Potom som prestala. Povedala som si, že som predsa učiteľ a nemáme byť so žiakmi priatelia. Keď sa však stanete učiteľom z iných dôvodov, ako učiť deti učivo, tie dôvody si vás nájdu. Keď som začínala svoju misiu v škole s deťmi minoritného pôvodu a z prevažne sociálne slabšieho prostredia, mojím cieľom bolo priniesť hodnoty - lásku a rešpekt človeka k človeku. Ukázať im, že na násilie sa zákonite neodpovedá násilím. Že pokiaľ si veríme a sme odhodlaní pre svoje sny spraviť všetko, tak výsledky sa skôr či neskôr objavia. Len treba byť trpezlivý. A ako som sa naučila od jedného múdrejšieho človeka - základ slova trpezlivosť je od slova TRPIEŤ. Tak i keď často trpím i ja z rôznych dôvodov, som odhodlaná počkať mesiace, či roky na výsledky mojej práce. Verím, že raz si ma určite nájdu...